Spouštíme pro Vás nové webové stránky. Za případné dočasné chyby se předem omlouváme. V případě jakýkoliv problému nás neváhejte kontaktovat. Děkujeme

Fotograf Bazovský

NázevČísloSkladCena
Fotograf BazovskýSNG0241
350 Kč
ISBNAutorPřekladatelNakladatelJazykStránekRok vydání
978-80-8059-210-3 Aurel Hrabušický a Alexandra KusáPaul&Elena McCulloughSlovenská národná galériaslovenčina, anglické resumé1762018
ŠířkaVýškaVáha
17,00 cm24,00 cm 0,66 kg

Miloš Alexander Bazovský, byl pravděpodobně prvním slovenským výtvarníkem, který se věnoval fotografii ve větším rozsahu. Dosud je známo zhrube 500 negativů, převážně ve formátu 6x9 cm, které se zachovaly v Archívu výtvarného umění ve Slovenské národní galerii v Bratislavě.

Výtvarné dielo Miloša Alexandra Bazovského ako jedného zo zakladateľov modernej slovenskej maľby bolo už mnohokrát predstavené na výstavách a v publikáciách. Ale Bazovského ako fotografa prezentujeme na pôde SNG po prvý raz.

Ako fotografujúci výtvarník mal síce medzi umelcami na Slovensku predchodcov (Ladislav Mednyánszky, Gustáv Mallý), bol však prvým, ktorý dokázal byť moderným výtvarníkom a moderným fotografom súčasne. Fotografický aparát používal (najviac v 30. - 40. rokoch 20. storočia) namiesto skicára, jeho pomocou budoval akúsi vizuálnu databázu motívov, ktoré sa súbežne alebo neskôr objavili v jeho výtvarných dielach. Fotoaparát používal jednoducho ako jeden z ďalších výtvarných prostriedkov a komponoval priamo v jeho hľadáčiku. Vďaka tomu existujú viaceré tematické aj kompozičné paralely medzi jeho zábermi a niektorými kresbami a obrazmi.

Bazovského fotografie z vidieka akoby sa vklínili medzi dva antipódy našej vidieckej či presnejšie rurálnej fotografie, jeden predstavuje Karel Plicka a druhý Irena Blühová. Karel Plicka sa sústredil na vyzdvihnutie toho, čo pokladal za najdôležitejšie - odkaz ľudovej kultúry: bohatstvo a estetickú pôsobivosť krojov, spevu a choreografie (to všetko vnímané ako „tichá oslava Slovenska"). Zatiaľ čo Irena Blühová, v prejave typickom pre sociálne kritickú fotografiu, si všímala predovšetkým tienisté stránky života na vidieku, jednoznačné príznaky núdze a chudoby. Podľa Ivy Mojžišovej „Plicka fotografoval zem, ktorá spieva a Blühová zem, ktorá si nemá prečo spievať"(1989).

Bazovského pozícia ako fotografického dokumentaristu bola v niečom podobná pozícii Viliama Malíka ako civilistického, skôr mestského fotografa. Malík sa takisto vyhýbal tendenčnému postoju, zachytiť chcel striktne to, čo mal pred sebou (postoj nezúčastnenosti). S obdobným zámerom fotografoval aj Bazovský. Nevieme síce nič o účele týchto záberov, pôsobia skôr ako záznamy v skicári. Na prvý pohľad nie je v  nich žiadna štylistická vôľa, ani svojvôľa.

Načítám data